Tento blog nesie moje meno, čo znamená, že by mal byť o mne. Svojím spôsobom určite je. Rozhodol som sa založiť tento blog, aby som sa jednoducho vyjadril. Nefiltrované, pravdepodobne aj neupravované, čisté ja.
Ale v istom zmysle to nie je len o mne. Je to aj o mojej starkej. Ale začnime od začiatku.
Odkedy som si prečítal svoju prvú knihu, chcel som byť spisovateľom. To vlastne nie je medzi spisovateľmi až taká nezvyčajná téma. Myslím, že väčšina z tohto nie je.
Ako dieťa, a dokonca aj ako dospelý, som vždy žil vo svojom vlastnom svete. Alebo skôr by som mal povedať svetoch. Ale keďže som človek, aký som, nikdy som v skutočnosti nič nevydal, a to žiadnym spôsobom ani v žiadnej forme.
“Nie som dosť dobrý.”
“Ten príbeh nie je dosť pútavý.”
“Kde by som našiel publikum pre takúto vec?”
“Mnohí to urobili predo mnou, oveľa lepšie ako toto.”
Toto boli jedny z mnohých dôvodov, prečo som sa roky rozhodol nepublikovať. Žiadny blog, žiadna fanfiction, nič. Je to v podstate bežný prejav syndrómu podvodníka. V roku 2016 som konečne prvýkrát prelomil toto zmýšľanie. Keďže som bol ešte mladý a naivný, mal som príbeh, o ktorom som si konečne myslel, že je dosť dobrý. Ako mladý a naivný človek som sa rozhodol, že si ho vydám sám. Veď všetko zvládnem najlepšie, však? Nuž, aby som povedal pravdu, bol to neporiadok. Zohnal som si redaktora a našiel som tlačiarne, ktoré tlačia knihy na objednávku. Všetky tieto veci. Dokonca som našiel niekoľko malých kníhkupectiev, ktoré by moju knihu prijali. No, skrátka, predal som pár výtlačkov. Nevyrobil som žiadnu banku. Ani to nebol veľký úspech. Dalo by sa povedať, že to bol prepadák.
Na druhej strane, hŕstka ľudí, ktorí si knihu skutočne kúpili, ju chválila. Teda väčšina z nich. Ešte aj dnes, po rokoch, sa ma ľudia pýtajú: “Kedy vyjde Xenoforming 2?”.
Ale ako čas plynul, prešiel som k iným veciam, vždy som mal na mysli niečo iné. Zavalený prácou som si vždy našiel dôvod, prečo príbeh nedokončiť. V podstate som ho úplne odsunul na vedľajšiu koľaj. Aj keď nie úplne. Viete, ako som už spomínal, vždy žijem vo svojich vlastných svetoch. A svet Xenoformy som nikdy neopustil. Pri čakaní na stretnutie alebo pri zaspávaní vždy skúmam príbeh, ktorý som vytvoril, rozširujem ho a kujem svet. Len som sa nikdy nedal dokopy, aby som ho dal vytlačiť. Vždy si nájdem nové dôvody, prečo to neurobiť.
“Nemám čas.”
“Nie sú prostriedky.”
atď.
Rýchly posun vpred do roku 2022. Stala sa druhá časť príbehu tohto blogu. Viete, moja milovaná starká náhle zomrela 25. mája 2022. Bola to žena, ktorá ma v podstate vychovala. Nechápte ma zle, moji rodičia sú skvelí ľudia, ktorí sa o mňa vždy z celého srdca starali. Ale keď som bol dieťa, veľa pracovali, aby zabezpečili našu rodinu. Čo znamenalo, že väčšinu rokov môjho dospievania som strávil v starostlivosti starej mamy. Dovoľte mi, aby som vám o nej niečo povedal.
Jej život bol plný ťažkostí. Vyrastala v malej dedine v čase, keď vlastniť veci ako televízor alebo auto sa považovalo za luxus. Stále si pamätám, ako jej mama (moja prababička) varila na starom sporáku, keď som bol malý. Moja stará mama vždy snívala o tom, že sa stane lekárkou, ale nikdy jej to nebolo umožnené. Jej matka bola prinajmenšom proti. Nakoniec sa rozhodla tajne študovať, aby sa stala aspoň zdravotnou sestrou. Potom si našla manžela a mala dve dcéry, z ktorých jedna bola samozrejme moja mama. Zatiaľ všetko tak nejako v poriadku, však? Ale, samozrejme, tragédia vždy čaká za rohom. Sotva bola moja mama v puberte, zomrel môj starý otec. Samozrejme, že ju to veľmi zasiahlo, ale o dcéry sa starala, ako najlepšie vedela. Nakoniec si dokonca našla nového partnera. Tým mužom bol niekto, koho som celý život považovala za svojho starého otca. Ale ako ste si asi všimli, použil som tam minulý čas, takže asi viete, čo príde. Nemala som ani päť rokov a on tiež zomrel. Odvtedy bola sama. Jej zdravotný stav sa v posledných rokoch zhoršoval a napokon prednedávnom vo veku takmer 78 rokov svoj boj prehrala.
Sú veci, ktoré si človek uvedomí až po smrti svojho blízkeho. Viete, uvedomil som si veľa vecí. Najskôr prišli spoločné výčitky svedomia.
“Mal som s ňou tráviť viac času.”
“Mal som sa o ňu lepšie starať.”
“Už ju nikdy neuvidím.”
Ale najdôležitejšia vec, ktorú som si uvedomil, je, aké dôležité je pre mňa pokračovať v písaní.
Viete, keď sme prechádzali to, čo po sebe zanechala, medzi všetkými jej vecami bola jedna vec vystavená ako trofej za celý ten čas. Bola to moja kniha. Nemohla sa starať o nedostatky knihy ani o to, že dnes si ju môže každý vydať sám. Pre ňu to bola najlepšia vec, akú som kedy urobil, pretože som si splnil svoj sen. A ona je dôvodom, prečo som dnes tu a píšem toto. Kvôli nej som sa rozhodol založiť túto stránku, blog alebo akokoľvek sa to rozhodnete nazvať.
Ak pôjdem cestou bežnej tlače, vždy si nájdem dôvod, prečo to neurobiť. Rozhodol som sa publikovať na svojej vlastnej stránke zadarmo, aby si to každý mohol pozrieť. Je v tom, samozrejme, kus sebectva, keďže som sa rozhodol publikovať v angličtine. Takto môžem osloviť oveľa viac ľudí, ako keď píšem v rodnom jazyku. Aj keď tu všetko uverejním zadarmo, stále dúfam, že si nájdem publikum, ktorému sa bude moja práca páčiť. Jedného dňa sa možno dokonca stanem skutočným autorom. Ale aj keby sa tak nestalo, budem tu publikovať ďalej, pretože ak existuje posmrtný život, dúfam, že si bude môcť prečítať moje diela.